aktualizované


Začiatky
Začalo sa to, keď som končil vysokoškolské štúdium. Vtedy si sestra priniesla domov časopis UM. Jeho redakčný kolektív vedel nájsť veľmi zaujímavých remeselníkov - umelcov a spracovať o nich príťažlivé články s nádhernými fotografiami. Prečítal som si ho a veľmi ma zaujali príspevky o košikárstve a keramike. Odvtedy som pátral po literatúre a ľuďoch, ktorí sa takýmito remeslami zaoberali, ale aj sám začal niečo robiť. Fascinovala ma predstava, že keď zvládnem tieto techniky, môžem urobiť akúkoľvek možnú i nemožnú vec.
Hľadanie zdrojov informácií ma priviedlo na cestu po Slovensku a Morave, počas ktorej som našiel niekoľko jednoduchých košikárov, ale i majstrov, ako boli pán Lepieš a pán Moravčík z Badína. Tieto cesty ma zaviedli aj do školy ľudovej kultúry, na ktorú, najmä prvý ročník, nemožno zabudnúť.

V tom čase som už mal upletených niekoľko vlastných košíkov z vŕbového prútia a pretože ľudia prejavili záujem, aby som im pletenie ukázal, stal som sa už v prvom ročníku lektorom a viedol svoj prvý kurz.
V martinskom prvom ročníku školy ľudovej kultúry som prvýkrát videl, ako sa robí kôš z lubov (štiepaných plátkov dreva). Táto technika ma tak zaujala, že po návrate domov som si kúpil starý nábytok, zrekonštruoval ho a výplne dvierok na ňom urobil práve z lubového výpletu.

Kurzy
Rokom 1990 sa teda začalo obdobie, keď som vyučoval košikárstvo v Škole ľudovej kultúry, ktorá si medzičasom našla svoje pôsobisko v Zaježovej pri Zvolene. Týždňových i víkendových kurzistov, deti zo základných škôl i turistov z Katalánska som učil sám alebo ako pomocník pánov Lepieša a Moravčíka z Badína.
Aj sám som sa popritom stále vzdelával, plietol a podúčal od starých majstrov. Od jedného vyše 80-ročného košikára z Banskej Bystrice som sa, napríklad, učil výrobu kufra. Tento majster predo mnou za jeden deň urobil celý malý kufrík. Bol to dôležitý zlom, pretože postupy pletenia veľkých kufrov som už potom sám odpozoroval zo starých kufrov.
Po niekoľkých aktívnych rokoch v Škole ľudovej kultúry som sa pričlenil k nadácii Návraty ku krajine - skupine mladých nadšencov tradičnej kultúry, dreveníc a hudby. Na jej akciách a brigádach, ktoré ma veľmi priťahovali, boli moje košikárske kurzy pravidelným programom. Nadácia organizovala práce na zachraňovaní ľudovej architektúry a dreveníc, na kultivovaní prostredia čarovných lokalít Slovenska, ako sú napríklad Zaježová alebo Brdárka.
Neskôr, keď sa aktivity nadácie skončili, začal som viesť kurzy v ÚĽUV-e, v jeho dvore remesiel na Obchodnej ulici v Bratislave. Tie robím dosiaľ. Ostatný kurz v marci 2007 bol svojím 60-hodinovým rozsahom, ale najmä výsledkami kurzistiek naším doterajším vrcholom. Zdôrazňujem slovo naším, pretože myslím na kolektív ľudí, ktorí kurzy v ÚĽUV-e realizujú.

Ak uvažujete, že tiež začnete pliesť,
a chýba vám prútie či nejaké košikárske náradie, alebo by ste sa to chceli priučiť naživo, priamo od košikára, pozrite si záložku Obchod a Kurzy.

Materiál

Vhodný materiál na pletenie je na prvom mieste z toho, čo košikár potrebuje. Určite si položíte otázku, kde ho vziať.
Ja som svoj prvý košík, ešte bez akejkoľvek literatúry a vedomostí, plietol v máji roku 1990. Robil som ho s kamarátom z prútia, ktoré som nazbieral na brehoch Oravskej priehrady
Druhý košík, už podľa knihy manželov Churých, som sa v lete toho istého roku vybral pliesť na breh Váhu v Trenčíne, ale nebolo to jednoduché. S veľkou námahou som v starých vŕbových porastoch popri brehu našiel prútie na jeden košík, a nebolo vôbec ideálne. To sa tiež, ako vidíte, okrem mojej úplnej neskúsenosti podpísalo pod vzhľad košíka.
Po tejto skúsenosti som sa rýchlo rozpomínal na roky môjho detstva, keď sme s rodičmi bývali v malej dedinke Borčice. Cez prázdniny bývalo jednou z mojich povinností každodenné odprevádzanie husí k Váhu, ako to vtedy robil asi každý v dedine. V pamäti mi utkvelo, že popri brehoch sa vyskytovali mladé vŕbové porasty. Dúfajúc, že prútie z nich bude vhodné na pletenie, šiel som ich tam hľadať. Vtedy sme už bývali v Mníchovej Lehote, takže za vŕbou som musel ísť na bicykli 25 kilometrov. K večeru som však už bol späť aj s viazanicou prútia. Keďže to bolo asi koncom júla, jednoročné prútie už bolo dostatočne vyrastené a jeho kôra sa dala zlúpať. Časť som nechal zelenú a časť očistil od kôry. So zásobou zeleného i bieleho prútia som sa potom pustil do prvého serióznejšieho pletenia.
Takýto spôsob získavania prútia, v takom nevhodnom čase zberu, ktorý poškodzuje vŕbový krík, je ďaleko od optimálneho, ale v čase počiatočného nadšenia to bolo akceptovateľné.
S pribúdajúcimi skúsenosťami z pletenia a ustavičným získavaním informácií a kontaktov som si začal pestovať šľachtené prútie a neskôr som si šiel prútie i kúpiť, pretože profesionálni košikári používajú prútie pestované na vŕbových plantážach - prútnikoch. Väčší dodávatelia sa prútím celoročne zaoberajú a majú lepšie podmienky na jeho ošetrovanie, ochranu proti škodcom, varenie a lúpanie. Preto býva prútie od nich kvalitnejšie.
Tak som absolvoval cesty na Moravu, do Maďarska a neskôr aj na Slovensko, kde sa prútie začalo tiež pestovať a tam som nakupoval veľmi dobrý petiarsky materiál.
Zo zlého prútia ťažko upletiete pekný výrobok. Pre začiatočníka je kvalitné prútie ešte dôležitejšie ako pre košikárskeho majstra. Začínajúci košikár sa totiž potrebuje sústrediť na techniky pletenia, a nie na zvládanie prútia, ktoré sa láme.
Ak sa chcete pustiť do pletenia a máte záujem o kvalitné prútie alebo jeho sadenice, napíšte mi e-mail. Môžem vám nejaké ponúknuť. Robím i košikárske kurzy, ak by ste mali záujem prísť sa podučiť. Mnohí, ako mi vraveli, si nevedia predstaviť, že by sa učili pliesť z knihy.

Nástroje
Košikárske remeslo má jednu veľkú výhodu. Na základnú prácu potrebujete iba nožík - na rezanie a zaostrovanie koncov prútov, ale aj na záverečné začistenie dopleteného koša.

História písania knihy
Myšlienka napísať knihu košikárskej technológie dôkladnejšie, ako to bolo vo vydaných publikáciách, mi napadla v roku 1994. Vtedy som z toho mála literatúry, čo bolo k dispozícii, z návštev košikárov, odpozorovaním postupov z hotových výrobkov a vďaka vlastnej vynaliezavosti už dosť z remesla vedel. Na kurzoch, ktoré som viedol, som si všimol, že nádejní košikári a košikárky sa usilujú popri mojom vysvetľovaní a ukážkach zapisovať si postupy. Celkom som tomu rozumel, lebo nie všetky techniky sú triviálne a človek by ich zabudol i za hodinu, nie ešte po zopár týždňoch či mesiacoch, ktoré zvyknú uplynúť, kým zoženiete vhodné prútie alebo sa opäť dostanete k pleteniu. Dobrá kniha však pomôže, netreba si nič zapisovať, môžete sa venovať naplno pleteniu a neskôr sa pomocou knihy k náročnejším miestam výpletu vrátiť. Kniha okrem toho pojme veľa informácii pokročilejšieho typu, ktoré človek ocení neskôr, tak ako sa v remesle zlepšuje a pociťuje potrebu zvládať menšie a menšie detaily.
Chuť napísať a vydať knihu podporili i skúsenosti, ktoré som nadobudol úspešným realizovaním kníh pre mojich zákazníkov. V tom čase som už začal svoju vlastnú vydavateľskú kariéru s prehľadnými cestovnými poriadkami Odchody liniek do vrecka, a tak som bol naozaj blízko myšlienke priniesť na knižný trh vlastnú knihu zachytávajúcu košikársku technológiu pre budúcnosť.
Začal som napísaním obsahu a pokračoval štýlom, že som pripravoval texty a vyznačoval v nich miesta, kde bude fotografia. Kvalitatívnym prelomom však bolo, keď som v lete roku 2001 začal s pletením a fotografovaním. Ukázalo sa, že je oveľa lepšie pliesť, každú dôležitú fázu pritom fotiť a až potom ju opisovať. Takýto postup je oveľa bližšie realite a je didaktickejší, lebo zachytáva skutočné pletenie a nič dôležité pri ňom neunikne.
Tým, že som plietol, fotografoval a opisoval pletenie sám, vyhol som sa chybám, aké môže urobiť autor textu, ktorý nie je košikárom. Spomínam to preto, lebo aj s tým som sa stretol. Začínajúceho košikára môže taký materiál celkom zmiasť.
Aby som mohol odfotiť samého seba pri práci, zriadil som si malé fotoštúdio. Digitálnou technikou som zachytil a ďalej spracúval každú fázu pletenia, každý dôležitý moment tak, aby bolo zachytené všetko podstatné. Preto som presvedčený, že počas svojich košikárskych začiatkov vám bude moja kniha dobrým sprievodcom.
Fotografovaním, prípravou obrázkov a písaním sprievodného textu som trávil voľný čas a dovolenky až do roku 2005. Nie ste sami, ak sa vám to zdá veľmi dlho, veď zručný košikár urobí napríklad kufrík, aký je v tejto knihe, ani nie za 12 hodín.
Úplné spracovanie technológie pletenia kufra až do knižnej podoby však trvalo 5 - 6 týždňov súvislej práce. Viac ako týždeň intenzívnej práce trvalo iba fotografovanie jednotlivých fáz pletenia, potom nasledoval viac ako týždeň vyberania fotografií, ich farebného dolaďovania, písanie popisiek a hlavného sprievodného textu k nim. Potom prišlo na rad niekoľkonásobné vlastné čítanie, vždy s odstupom času, pričom som odstraňoval rôzne chyby a štylistické nejasnosti rukopisu. Takto "učesané" stránky knihy potom dostali do rúk moji košikársky a všeobecne remeselne zdatní priatelia - posudzovatelia. Od nich som dostal mnoho podnetov, pripomienok a korektúr, ktoré som do rukopisu zapracoval. S odstupom času som stránky knihy opäť po sebe čítal a definitívne štylisticky upravoval. Záverečné slovo patrilo profesionálnej jazykovej redaktorke, ktorej mnohé pripomienky bolo treba znova zapracovať. Až potom mohla ísť kniha konečne do tlače.
UFF!, povedal by niekto. Môžem s ním iba súhlasiť. Nevedel som, do čoho idem! :-)
Kniha mala byť pôvodne iba menšou čiernobielou príručkou, lenže, keď som na nej pracoval, občas som sa niektorému známemu pochválil nejakými obrázkami. Keď som videl záujem, ktorý to vyvolalo, pochopil som, že očakávania sú oveľa vyššie. A tak som si latku zdvihol, usilujúc sa prekonať nielen slovenskú, ale i svetovú úroveň podobných publikácií. Pre knihu som získal spoluautorov a posudzovateľov a teší ma, že sa z nej stalo veľké kolektívne dielo s históriou slovenského košikárstva tak, ako doteraz ešte nebola spracovaná, s kapitolou o návrhároch a košikároch v ÚĽUV-e, ako aj kapitolou, ktorá ukazuje využitie vŕby v záhradnej architektúre.
Množstvo spoluautorov a spolupracovníkov znamenalo, prirodzene, veľa potrebnej komunikácie, zlepšovania textu a fotografií, ale i pripomienok a diskusií. Hoci práca s kolektívom si vyžiadala oveľa viac času na spracovanie diela, malo to veľký význam a knihe to prospelo.
Nesmierny kus práce odviedol priateľ Ján Zeman, ktorý môj rukopis čítal niekoľkokrát, nosiac ho celé dlhé dni stále so sebou, aby mohol využiť každú voľnú chvíľu. Vďaka jeho pripomienkam môžete z knihy získať ešte viac.
Ani na podnety zručného majstra Pavla Šimkovica by som nechcel zabudnúť, lebo kniha je bohatšia o mnohé jeho príspevky a niektoré miesta sú vďaka nemu oveľa zrozumiteľnejšie.
Po šťastných trinástich rokoch je teda kniha vytlačená.
Teraz už záleží iba na vás, aby ste pri čítaní a používaní knihy alebo len jej listovaní našu prácu posúdili. Kolektív autorov je plný očakávania vašich reakcií. Potešíme sa každému e-mailu, esemeske či telefonátu. Možno zlepšia budúce vydanie :-)

Niečo navyše - stavba hrnčiarskej pece
V mojej remeselnej minulosti bolo isté obdobie, keď som sa zaoberal keramikou.
Možno povedať, že súbežne s košikárskymi začiatkami plynuli i keramické. Niekoľko týždňov som pracoval v keramickej dielni v Trenčíne, ale za to krátke obdobie som sa stihol naučiť točenie na hrnčiarskom kruhu. Veľa som čítal o materiáli, hline a glazúrach. Študoval som princípy pecí na keramiku a chystal som sa jednu elektrickú si postaviť.
Keď som sa stal členom tímu Školy ľudovej kultúry v Zaježovej, inicioval som v nej vznik cechu keramikov. Mali sme tam vtedy už tkáčsky, kováčsky, košikársky a ďalšie cechy. Rôznymi cechmi, ale najmä združenými ľuďmi v nich sme chceli podchytiť všetky oblasti tradičnej ľudovej kultúry, tak po stránke remesiel, ako aj zvykoslovia, tanca, spevu...
Aby bolo na čom keramiku vyrábať, konzultoval som s keramikárom Drahošom Chalánym z Pezinka konštrukciu kopacieho kruhu. Neskôr som s jedným strojárskym majstrom, meno ktorého som, žiaľ, zabudol, jeden priviedol na svet. Dodnes v Zaježovej slúži. Majú ich tam už štyri a ten, na ktorom som sa konštrukčne podieľal, patrí k tým lepším.
Aby som bol prakticky aj teoreticky podkutý, absolvoval som skvelý týždenný kurz keramiky v dielni Jarmily Tyrnerovej v Kohoutově, odkiaľ som si priniesol veľa vlastných, a myslím aj pekných výrobkov.
Navštevoval som aj keramikárov, ktorí si postavili svoje vlastné poľné pece na drevo, a dokonca i na brikety z uhoľného prachu.
Za Martinom Myčkom som cestoval na usadlosť Zlatý kopec neďaleko Prahy, pretože ma fascinovali články v časopise UM o jeho umeleckej keramike. Dve poľné pece, v ktorých ju vypaľoval, si postavil sám.
Za manželmi Tomečkovcami, ktorí robili a vo svojej poľnej peci vypaľovali pre ÚĽUV insitnú keramiku, som v rámci aktivít zaježovskej školy ľudovej kultúry s mojou kolegyňou Elenou Majerovou dvakrát cestoval až do obce Dubie medzi Bardejovom a Prešovom.
Elena absolvovala kurzy keramiky v Bratislave, podporila ma pri vzniku cechu a stala sa jeho zakladajúcim členom. U Tomečkovcov sme "nasávali" hlavné zásady stavby a výpalu, aby sme sa v zaježovskej usadlosti Polomy mohli pustiť do murovania vlastnej hrnčiarskej pece.
Vďaka Elene, ktorá ma prinútila, aby sme sa na stavanie dôkladne teoreticky pripravovali, sme navštívili peciara Institorisa, ktorý nám okrem cenných rád pomohol získať i lacné a kvalitné žiaruvzdorné tehly. S Elenou sme na počítači projektovali celú výstavbu, virtuálne ukladali tehlu vedľa tehly, a tak sme boli veľmi dobre pripravení na skutočné murovanie.
V auguste 1993 sme za týždeň stavbu pece bez zádrhov zvládli, dokonca aj s prístreškom, aby dážď nerozmočil maltu z tehliarskej hliny zmiešanú s kremenným pieskom a slamenou sečkou. Takáto hlinená malta bola základným spojivom šamotových tehál.
Úspech by sa určite nedostavil bez Eleny a kolektívu jej kamarátov z Košíc. Okrem toho, že bola "poradcom hlavného architekta", zabezpečovala aj kuchynské zázemie akcie. Jej košickí kamaráti sa zasa stali murármi peciarmi bez ,,honoráru".
Po asi troch týždňoch, počas ktorých sme stavbu nechali vyschnúť, urobili sme prvý výpal. Keramiku sme vyrobili na kopacom kruhu v rámci kurzu, ktorý prebiehal súbežne s výstavbou pece. Nejaké surové výrobky sme vymámili aj od keramikára Drahoslava Chalányho z Pezinka, ktorý ich vyrobil v dňoch majstrov ÚĽUV-u počas predvádzania a bol by ich inak zničil.
Kto neprežil výpal keramiky v poľnej peci, prišiel o veľa. Nočný pohľad na plamene, ktoré od dolu položeného dlhého ohniska postupne vyplnili celý objem pece až šľahali cez jej horné otvory, je úžasný. Fascinujúci bol pohľad cez kontrolné priezory dovnútra na rozžeravené črepy (surovú keramiku). To, čo sme videli, bolo potvrdením, že sme porozumeli ohňu, hline a remeselne-technologicky stavbu zvládli.
Dnes, po 14 rkoch a dvoch menších úpravách, ktoré vykonali naši nasledovníci pec výborne funguje. Prvou úpravou bola rekonštrukcia ohniska, ktoré narušila zimná vlhkosť a bolo ho treba znova vystavať. Druhý podstatný zásah bolo obalenie bece hrubou vrstvou hliny, vďaka čomu je dnes v peci možné dosiahnuť teploty presahujúce 1 200 °C a to s obyčajným odpadovým drevom, - raždím - nazbieraným v lese.

 

 

 

 










 
 
hore